Náš 2. divadelný pokus (25.9.2013) objaviť a zamilovať sa do divadelných dosiek vypálil nad všetky očakávania, dokonca prešiel aj bránami toho posledného.
Ísť však pekne poporiadku znamená zaznamenať aj momenty predchádzajúce fascinácii z divadelného sveta, prenikajúce a dotýkajúce sa fascinácie železničného sveta :).
Áno, áno, opäť sme si to museli odkráčať, aby sme sa mohli uvelebiť v parádnom vozni, ktorý sa len tak ľahko vidieť nepodarí. Sedeli sme v počte 10 kusov (ostatné prvostupniarske kusy sa pučili v menej civilizovaných vagónikoch), vzpriamene, kultivovane, bez akýchkoľvek “výstrelkov”,niektorí si dokonca stihli pokecať s cestujúcimi. V tomto parádnom vozni medzi samou cestovateľskou elitou, nadchol nás jeden pán cestujúci do Španielska elitou živočíšneho sveta. Obzerali sme si vo fľaške modlivku veľkosti dlane. Takto sme sa v stretnutí so šťastnou náhodou dotkli aj zaujímavosti živočíšnej ríše, hoci modlivka sa v danom cestovateľskom momente veru nemodlila. Vlakové scenérie sa diali za jazdy tlačenia (btw: tlačili sme od prvého vlaku až po ten posledný – kedy už dochádzali aj zásoby jedla) :).
Potom sme vystriedali vlaky, aby sme sa z Vrútok presunuli do Martina. Martin bol krásny. Slnečný (ako celý náš trip), priateľský, vítajúci a divadelne už pripravený. Musím podotknúť, že určite aj ohúrený niektorými kúskami, ktoré prišli ozaj nadmieru vhodne oblečené vzhľadom ku pompéznosti kultúrneho poňatia výletu.
Divadlo bolo komorné a predstava, že hrali iba pre nás v štúdiových priestoroch dohora, nás nadchýnala hrdosťou a dodávala pocit zvláštnosti. Anciáša tvojho! – a mohlo sa začať. Príbeh o muflónovi Anciášovi a jeho cestovateľskom dobrodružstve cez Ukrajinu, Egypt, Vodný svet v Číne s kamoškou dážďovkou Milicou bol plný gegov, piesní, umeleckého stvárnenia a dokonca nás aj vlnite rozhýbal.
Po prvotriednych hereckých výkonov nám ujo režisér (kamoš našej pani učiteľky Peťočky) predstavil priestory divadla a dovolil a zmanažoval dokonca aj fotenie s hercami. Malo to proste svoje umelecké čaro.
Potom sme sa vybrali opäť tlačiť – tentokrát na spoločný povel 🙂 
– a keď sme dotlačili, chceli sme ísť aj oplieskať prašuldy – len nám akosi neprialo “nepoznanie Martina”. A tak sme si domov odniesli viac-menej iba lienočky pre šťastie.
Nerozladilo nás to však, lebo sa opäť blížila železničiarska časť výletu a mnohí boli opäť vzrušení z jazdy vlakom. Nuž veru, keby Lukino nebol vybehol z kupéčka a hľadal svoju učiteľku, ktovie kde by sme len pristáli!!!????!!!! Jedno je však isté, vo vlaku nám čas utekal ako voda a my sme ani nevnímali zastávky.
Výletoš sme zakončili ubolenými nohami, ale -ANCIÁŠA TVOJHO – verím, že aj s uloženými divadelnými zážitkami v srdiečku.
Tak čo, dáme to ešte raz???? 🙂
Secret ABC in the sea 